Založ si blog

(4) Vojenčina.

Do Československej Ľudovej Armády som sa nechal naverbovať roku 1955. Štúdium na zootechnickej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskej sa mi vtedy znechutilo a cítil som potrebu urobiť so sebou niečo radikálneho. Na väčšiu hlúposť akou bolo vstúpenie do armády som veru nemohol prísť.

Predchádzala však tomu jedna príhoda kde jeden centimeter rozhodol ktorým smerom sa mi život bude uberať.

V lete r. 1955 som zakončil letecký výcvik na motorových lietadlách na letisku v Nitre, a získal diplom motorového pilóta (v skutočnosti to bol iba zdrap papiera). V tej dobe prebiehal nábor do vojenského letectva. Prešiel som cez prijímacie skúšky a poslednou prekážkou bola lekárska prehliadka. Z tej som nemal žiadne obavy, a podľa očakávania som bol uznaný za 100% zdravého. Pri najposlednejšom pohovore však ktosi objavil že moja výška bola 186cm – a limit pre nábor za pilóta do vojenského letectva bol 185cm! A bolo po sľubnej kariére…

Bol september, 1955, a z Nitry som šiel domov do Bratislavy. Doma, v rodinnom dome, zomierala na rakovinu čriev moja babka Júlia Hatvaniová, mama môjho otca. Pre mňa bola najlepším človekom na svete, a vidieť ju v posteli, zoschnutú a ubolenú, bol úder ktorý cítim dodnes. Do Nitry, odkiaľ som mal odísť do armády, som odchádzal koncom októbra. Na jej objatie z postele, na jej slová “Zbohom, Károlko”, na jej pohľad ktorým ma sprevádzala k dverám, nezabudnem pokým som živý. Vtedy ešte o tom nevediac, spolu s ňou mi v tej miestnosti zostalo aj moje detstvo. Zomrela o dva mesiace, v decembri. Na jej pohreb som nedostal od armády povolenie prísť…

ČĽA bola navonok lesklá a vážená inštitúcia. Každoročné májové prehliadky boli pôsobivé, vojaci, aspoň pokiaľ boli na verejnosti, boli dobre oblečení a disciplinovaní. Zbraní bolo plno, a letectvo, kam som sa túžil dostať ako pilót, sa pýšilo novými tryskovými lietadlami typu MiG-15.

Štúdium som mal vtedy zanedbané, peniaze na zotrvanie v internáte som nemal – a bol som presne vo veku pre povinný nástup do tzv. Základnej Vojenskej Služby. Pri prijímacích pohovoroch v starých kasárňach v Nitre oproti pôvodnému corgoňovskému nárožiu (dávno už po ich smrti) som mal šťastie že som bol zaradený do letectva medzi “modrákov”, ako sa im hovorilo podľa farby ich rovnošiat. A v októbri roku 1955 som už bol vo výcvikovom tábore na vojenskom letisku v Bechyni.

Tam nás ostrihali temer dohola, dostali sme rovnošaty, boli nám pridelené postele – 8 jednoposchodových postelí v miestnosti asi 6×6 metrov, v dlhom drevenom baraku. Skrinky na osobné potreby boli na chodbe.

A začal sa výcvik. Jeho úlohou bolo nás zastrašiť, spraviť nás poddajnými a vtĺcť do nás myslenie že hubu treba držať zavretú bez ohľadu na to čo si myslíme (“držte hubu když s vámi mluvím!” bolo na nás revané z bezprostrednej blízkosti).

V baraku nás bolo hádam 150 “bažantov” – vtedajší názov pre nováčikov. Veliteľmi tam boli tuším dvaja dôstojníci, a mali pod sebou asi tucet poddôstojníkov. Z týchto niekoľkí boli “mazáci”, t. zn. vojaci v druhom roku služby, zvyšok boli vybraní spomedzi nás bažantov. Už výsledky výberu naznačovali čo sa bude diať: tí vybraní boli tí najprimitívnejší, najdrzejší a najkrutejší spomedzi nás. Aký tá armáda mala na to systém sa mi nepodarilo vyzňúrať, ale systém výberu bol temer neomylný (keby si tak univerzity vedeli niečo z toho vydestilovať, samozrejme v pozitívnom zmysle – viď článok o univerzitách). Jedna z malá vecí na ktoré som z čias mojej vojenčiny celkom pyšný je že mne sa za celú tú dobu žiadneho povýšenia nedostalo!

My bažanti sme boli temer všetcia z rôznych kútov Slovenska; velitelia, dôstojníci aj poddôstojníci boli všetko Česi. Výcvikový deň začínal dosť často okolo polnoci. To sme boli vyhnaní z postelí za strašného revu “poplach, poplááách”. Museli sme sa bleskovo obliecť, nastúpiť pred barakom odkiaľ sme boli odpochodovaní kam sa veliacim zachcelo. Niekedy do blízkeho lesa, niekedy do blízkych polí. Tam sme sa museli striedavo plaziť, behať, pomyselne útočiť, atď., až sa veliaci unavili a boli sme odpochodovaní naspäť k baraku. Pri dôkladnom a neustálom reve sme museli nastúpiť vedľa postelí a čakať na inspekciu. Ak nebolo všetko v poriadku v očiach inšpektorov museli sme znova nastúpiť, znova čistiť, znova čakať. A napokon do postelí. Budení sme boli, ak sa pamätám dobre, o piatej ráno. Rev, naháňanie, buzerovanie sprevádzali naše obliekanie, stlanie postelí, holenie aj umývanie. Nástup pred barakom sa konal o šiestej, boli vyvolávané mená a každý musel pri svojom mene zarevať “ZDE” (kto mal odvahu zarevať “TU” tomu sa dostalo karhavého pohľadu od vyvolávajúceho poddôstojníka). A napokon raňajky…

Jedlo bolo mizerné a bolo ho málo. Ja som sa tam často mával dobre z jednoduchého dôvodu: po jedno-a-polročnej hladovke na VŠP som jedol všetko, mnohí však nemali radi rôzne veci. V sobotu a v nedeľu kuchyňa nevarila a dostávali sme tzv. suchú stravu: kus salámy, smradľavý syr, rybaciu konzervu. Kto čo nechcel dal to Hatvanimu, a aj iným žrútom. Často som mal svoju skrinku plnú rybacích konzerv, syrov Romadurov a pod., pokým som to nezjedol, alebo pokým mi to nejaký dôstojník nevyhodil počas inšpekcie.

Cez deň sme robili voloviny ako všetcia vojaci: museli sme pochodovať, obracať sa na mieste, zdraviť každé hovienko čo náhodou vyzeralo ako nadriadený. Temer každý deň sme boli trestaní za rôzne priestupky tým že nás vyhnali do zablatených polí sa plaziť, behať, kopať zákopy a naháňať nepriateľa.

Tam, napriek svojej miernej povahe, som sa naučil nenávidieť. Dodnes nenávidim čatára Škorpíka, šialeného sadistu, desiatnika Votroubka (vulgo Vodrbka) oboch odkiaľsi z Čiech, aj dvoch slobodníkov, ostravákov, ktorých mená som už chválabohu zabudol (ale o ostravákoch vo všeobecnosti, keď počujem tú ich sekanú češtinu, mám odvtedy vrodené pochybnosti – nech mi to tí dobrí z nich prepáčia). Keby mi niekto dovtedy povedal že sú na svete aj zlí ľudia, neveril by som mu. Po mojej základnej vojenskej službe – verím!

Fuj, ale sa mi uľavilo!!!

Medzi nami bažantmi boli chlapci z celého Slovenska – od hranice po hranicu. Z Nitry samotnej nás bolo iba pár. Zaujímaví boli Maďariská z juhu Žitného ostrova. Tí tvrdohlavo odmietali sa rozprávať po slovensky, a o mnohých som bol aj presvedčený že naozaj nevedeli. Na vojne to bola výhoda, lebo potrebovali prekladateľov:”Vlevó BOK!” zaznel povel. “Mitmonďa (čo hovorí)?”, ozvalo sa z radov. “Co to říká?”, zavrešťal veliteľ. “Hovorí že čo ste hovoril, súdruh desiatnik”, znela odpoveď. Radami zašumel tichý chichot. “Držet huby!!!”, zvreskol veliteľ……. “Mitmonďa?”…

Každý z nás mal pridelenú osobnú zbraň, samopal. Ten, podľa vojenských zvykov, mal názov Samopal Vzor 32. To číslo si už presne nepamätám, ale 32 postačí na nasledovnú príhodu.

Dvaja z našich Maďarov, Marczi a Bandi, pracovali kdesi v sklade. Bandi vedel ako-tak po slovensky, Marczi nič. Príde tam dôstojník a pýta sa že koľko je tam hentých mechov. Marczi začal počítať – eď, kettő, három, huson …. harminc – až sa doterigal k harminc kettő. Chvíľu uvažoval a potom slávnostne a dosť pyšne zahlásil: “Vzor čicet dva”. “Vočemtomelete?”, vybrane, ale s nádychom podozrenia sa ozval dôstojník. Marczi sa otázne pozrel na Bandiho. Bandiho čeština nesiahala tak ďaleko a tak povedal “Neviem”. “Kurva, vidím že si zase chcete dělat prču”, zareval dôstojník. “Mitmonďa fasát?” (Čo hovorí ten kokot?), pýta sa potichu a jemne Marczi Bandiho. Bandi iba pokrčil plecami, dôstojnícky slovník bol mimo jeho slovnú zásobu…

Dobré spomienky mám najmä na pár Maďarov z Nových Zómkov: pozdrav Tibikemu Suchanovi, Bandimu, Marczimu, Mičekovi a iným! A cigánovi Klempárovi od vihodu, a jeho kamarátom-cigánom (tí po slovensky ako-tak vedeli)!!! Tým jediným sa zdá že vojenčina trochu pomohla. Že boli cigáni nečakalo sa od nich veľa. Pokladaní boli za akýchsi švejkov a ich chovanie sa bolo trochu podobné. Robili tie najpodradnejšie práce, držali spolu ako vši, a javili známky drobnej podnikavosti. Napríklad objavili že muzikanti medzi nami mali určité výhody. Po chvíli si Klempár nechal poslať z domu cymbal, hádam stokilovú čiernu a špinavú obludu. Hrať na ňom trochu vedel; iný cigán si zadovážil husle, a hrali s nami v našej pomiešanej kapele na dedinských zábavách. Nikdy Ti, Klempárisko, nezabudnem že si ma položil na lopatky; bol si silnejší odo mňa, napriek Tvojej krívajúcej nohe! A spomedzi mála Čechov medzi nami žiarili Jirkovský z Prahy a Vorálek odkiaľsi od Holomóca.

A čo Garec a Cipciar, obaja odkiaľsi od Brezna nad Hronom? Český čatár vysvetlil ako sa má správne stáť v pozore: stůjte vzpřímeně, ruce mějte na švech kalhot, vtáhněte břicho a vypněte prsa. “Cipciar, zopakujte mi to!” “Vojak stojí ako jedľa, ruky na švíkoch, a onô, brucho vtiahnutô a prsia vypučenie”, objasnil Cipciar. “Ne-dě-lej-te si srandu, soudruhu vojíne!!!”, vrieskal nešťastný čatár…

Neskôr som čítal od E. E. Kischa o jeho rokoch vojenčiny za Rakúska, a moje skúsenosti neboli oveľa odlišné od jeho. Podobne píše P. Ustinov v knihe Dear me o jeho živote v britskej armáde počas druhej svetovej vojny. Nemám žiadnu hlbokú filozófiu o armádach, ich potrebnosti, kultúre a ich postavení v širšej spoločnosti. Československá Ľudová Armáda podľa mňa bola na tele tej vtedajšej už aj tak chorej spoločnosti nič iné než jedným zo zhubných rakovinových nádorov (z toho istého hľadiska vládnúca Komunistická strana predstavovala leukémiu). Armáda dávala tým ktorí sa vozili na jej chrbte falošný pocit správnosti a nadradenosti; tých o trochu nižšie sa pokúšala ponížiť a zostádovatieť (nech mi pán redaktor prepáči toto kpopisuvhodné slovo).

Po asi štyroch mesiacoch výcviku sme boli uvedení do zánovných murovaných barakov, a tiež do svojich budúcich pôsobísk. Ja som bol zaradený do dielní v jednom hangári zvanými TOP, Technické Oddělení Pluku. A v tom hangári som sa po prvý raz dotkol tryskovej stíhačky MiG-15, ktorú som dovtedy mal možnosť vidieť iba zdiaľky a najmä vo vzduchu. V porovnaní s lietadlami na ktorých som lietal v aeroklube to bol riadny kus mašinérie. Klubové lietadlá v tej dobe boli väčšinou drevené, potiahnuté preglejkou a plátnom. MiG-15 bol celokovový a vážil okolo 5000 kilogramov; lietadlá na ktorých som lietal vážili okolo 600-700 kilogramov.

O lietadle samom bolo toho všelikáde napísaného dosť. Z môjho hľadiska ako mechanika: všetko okolo motora bolo do puntíku okopírované z pôvodnej britskej predlohy R-R Nene. Presnejšie povedané, do posledného šrófika: tie boli totiž v imperiálnych jednotkách, a naše metrické kľúče ich ožuvávali zo všetkých strán. Prístroje boli hodne podobné, ak nie identické, s nemeckými Askaniami. V prísne tajnej rádiovej vysielačke RSI sedela uprostred veľká elektrónka s nápisom Made in USA. Na rôznych vojenských leteckých dňoch som videl dosť akrobacie aby som o pár rokov mohol posúdiť: mal som raz možnosť vidieť štart, akrobaciu aj pristávanie americkej stíhačky Sabre, ktorá bola tomuto MiG-u protivníkom vo všelijakých vojničkách. Sabre mal kratší štart, a vo vzduchu bol ďaleko obratnejší než MiG-15.

Tu je nás pár na výlete na zámku Hluboká r. 1956:Image (76)Zľava: Jarolímek, Hatvani, Guštara, Křivda, Valentovič, ??

V tom TOP-e som bol po asi trojmesačnom kurze zaradený do elektrikárskej dielne. Tá mala za úlohu robiť periodické údržby a opravy elektrického systému lietadiel. Pracoval som tam asi rok a pol, keď z ničoho-nič mi bolo nakázané, spolu s niekoľkými inými, si zbaliť svoje veci a odísť na novootvorené vojenské letisko v Čáslavi. Tam som bol zaradený do “baterkárne”. Bola to dielňa na konci posledného hangára kde sa pripravovali batérie do lietadiel. Nakoľko opravy a nabíjanie batérií nie je celkom automatický proces museli sme tam aj s kolegom Lubošom Pokorným spávať. Nastali mi posledné, pomerne kľudné, mesiace vojenskej služby. V októbri 1957 som od toho hangáru videl prvú umelú družicu, predzvesť nových časov; a čoskoro nám aj prišlo na um že celá podruhovojnová kampaň o pretvorení prírody, rozoraných celinách, pozmenených tokoch riek a iná bombastika bolo iba komplikované maskovanie výstavby raketových základní kdesi na juhu Sovietského sväzu…

V decembri sme boli poslaní domov. Viezli sme sa vlakom, všetcia trochu zarazení, v nezvyklých civilných šatoch. V Bratislave na stanici som sa s kamarátmi rozlúčil a vystúpil, oni pokračovali ďalej. Odvtedy som žiadneho z nich nevidel, ani z mojich Maďarov, ani spomedzi cigánov. Szervusz és viszontlátásra, fiúk: Tibike, Kőrösi Jancsi, Bandi, Marczi, a mnohí iní, a Klempár a celá Tvoja vznešená spoločnosť. A zbohom aj  mnohým iným, Lacovi Křivdovi, Milanovi Valentovičovi, Ivanovi Lednárovi, Jožovi Guštarovi, Pištovi Velickému, Matejovi Zelenákovi, Jozefovi Sivákovi………….

Poznámka.

Tento text bol zverejnený na stránkach Klubu vojenské historie Čs. Lidové Armády, v archíve Národní knihovny České Republiky pod   http://csla.cz/vojenskasluzba/cojsmeprozili/index.htm

 

Nasledovný text som objavil na zdrape papiera v mojich dávnych poznámkach.

Po návrate domov som si našiel prácu ako technik u Geodézie a kartografie, potom ako robotník v Dynamitke, a napokon roku 1960 v riadení letovej prevádzky nad územím Slovenska. Po pár rokoch sme sa s mojou vtedajšou láskou plánovali vziať, keď mi z ničoho-nič prišla pozvánka na vojenské cvičenie. Až vtedy som si uvedomil že mám občiansku povinnosť sa každých pár rokov zúčastniť “vojenského cvičenia”.

V mojom prípade to bolo takto: musel som sa prihlásiť na akejsi vojenskej správe, ktorá bola v Bratislave na Kollárovom námestí. Tam nám niekoľkým bola dva dni držaná akási prednáška, a nakoniec som bol poslaný na letisko v Trenčíne, kde som mal stráviť nasledovné asi 3 mesiace na veži.

Na tej veži slúžili každý deň dvaja vojaci z povolania, jeden z nich bol zvyčajne pod-, alebo plukovník, druhý kapitán, alebo major; ja som bol obyčajný vojak v zálohe, podľa najnižšej možnej hodnosti s ktorou som v aktívnej službe pred pár rokmi končil. Na prácu sme nemali celý deň nič. Na letisku bol akýsi cvičný letecký pluk s niekoľkými vrtulníkmi, a raz za pár dní tam pristalo, alebo odletelo nejaké vojenské lietadlo, boli tam totiž opravovne lietadiel (tam som mal kamaráta od aeroklubov Kraloviča, ktorého sestra pracovala v našej kancelárii na Ivanke). So všetkou tou prevádzkou nemala veža nič spoločného, to si všetko riadil pluk z maringotky na letisku. Vedľa letiska boli dosť rozsiahle sklady, ubytovne a jedáleň. Mojou prácou na veži bolo obsluhovať telefón a počúvať prevádzku na rádiovom prijímači pre prípad že by nám na tú vežu niekto zavolal (za moje 3-4 mesiace tam nezavolal nikto ani raz). Mali tam aj pár zaujímavých vysielačov a prijímačov na krátkych vlnách (asi) ešte z čias ked’ na tom letisku sídlila nemecká Luftwaffe, a s tými som sa hrával, dali sa na nich chytiť všelijaké “západné” stanice.

Raz zavolal telefón, odpovedal som podľa predpisu kódovým názvom letiska a svojim menom s hodnosťou “vojak Hatvani”. Na telefóne že “tu je KABÁT”, a dôležitý hlas sa dožadoval plukovníka XX. Odpovedal som že “Lojzíku, XX tu nieje, iba major YY”. Hlas sa zarazil, a hneď na to že “jaké bylo to vaše jméno, soudruhu vojíne?”. Hovorím že Hatvani. “A jéje, jsi to ty, Karlíku, z Oblasti Bratislava?”. Zvítali sme sa: Lojzík bol šéfom na vojenskej Oblastnej službe so sídlom kdesi pri Brne, nášmu protihráčovi v riadení letovej prevádzky. No že má zprávu pre plukovníka XX, ale iba pre neho! Povedal som mu nech mi tie šifry dá, že mu to odovzdám; vedel som totiž o čo sa asi jedná, a polovicu tých vojenských šifier som aj tak poznal (napr. ten už zmienený KABÁT bola vtedy vojenská oblastná služba riadenia letovej prevádzky). Vysypal mi ich do telefónu, a že “nikomu jinému, jenom plukovníku XX”. Dívajúc sa na šifry som spoznal že nad Trenčínom poletí akási dôležitá osoba. Pýtam sa Lojzíka že kto to je. Nesmel mi povedať, nech sa vraj obrátim na “civiláře”, to znamená na moju Oblasť kde som bol zamestnaný. V podstate mi bolo fuk aký to papaláš nad nami poletí, len som chcel Lojzíkovi naznačiť že viem “vocode”.

Major YY, ktorý to vedľa mna počúval, sa ma pýtal že čo je vo veci, a odpovedal som mu že Lojzík mi nakázal dať zprávu iba plukovníkovi XX, šéfovi veže. Než sa YY stihol uraziť a naduť počuli sme zdola ako sa plukovník XX škriabe po schodoch. Zprávu som mu dal, prečítal ju a chvílu bolo ticho. Ja som sa začal baviť s mojimi rádiami, mal som sluchátka na ušiach, ale počul som ako sa tí dvaja za mnou o čomsi dohadujú. Nakoniec ma XX zavolal k svojmu stolu: že či viem odkiaľ tá zpráva prišla, a či viem čo znamená. Vedel som oboje. Ako je možné že ja, ako obyčajný vojak v zálohe mám prístup k niečomu tak prísne tajnému!? Vysvetlil som mu že pracujem na civilnom riadení leteckej prevádzky, a že s tým Lojzíkom (“pre vás je to plukovník ZZ!”, napomenul ma XX) spolupracujem ak sme náhodou obaja v službe v rovnakom čase. Plukovník XX nevedel čo povedať a poslal ma naspäť k mojim telefónom a rádiám.

Na druhý deň mi oznámil že v mojom postavení nemôžem byť obyčajným vojakom, že to musím mať nejakú vyššiu hodnosť. A o deň či dva som už sedel v kancelárii na štábe a akýsi podplukovník mi spravil asi hodinovú prednášku že ako sa mám ako vojenská šarža chovať (mám dojem že na hodnosť poručíka treba mať za sebou 4 roky na Vojenskej akadémii). Dal mi čosi podpísať a poslal ma do blízkeho skladu. Tam na mňa už čakali s fungl novou poručíckou čapicou, rovnošatou, košeľou aj poltopánkami. Prezliekol som sa, moje staré šaty tam s hnusom hodili do koša, v kantíne som kúpil dve fľaše tuzemskej whisky, a všetcia traja sme sa na tej veži strašne zrúbali, ba aj na meteorkára z prízemia sa ušlo. Na druhý den som sa niekoľkorazy strašne prekvapil, temer odskočil!, keď kolemdúcí vojaci – nižšie sarže – mi salutovali; cítil som sa strašne mizerne, “už nie som jeden z nich”…

 

(61) Mary Ann.

14.10.2016

V rokoch môjho dospievania sa vtedajšia vláda zabávala školskými reformami, v dôsledku ktorých som navštevoval niekoľko škôl. Akademicky aj spoločensky z nich najnižšia bola jedna do ktorej viac »

(60) Rok 1968.

21.08.2016

O roku 1968 som nenašiel v dnešných novinach nič a tak prikladám svoju spomienku na dva príchody Rusov do Bratislavy. Roku 1945. ... Na druhý deň po odchode posledných Nemcov sme s dedom boli viac »

(58) Vlasta.

01.05.2016

Obsah vygumovaný, bol trochu nadmieru osobný.

Lomnický štít, lanovka, Vysoké Tatry

Na Lomnickom štíte zaznamenali najsilnejší náraz vetra od roku 1951

24.02.2017 17:27

Meteorológovia na Lomnickom štíte zaznamenali najsilnejší náraz vetra minimálne od roku 1951. Namerali pritom náraz vetra 222 kilometrov za hodinu.

Richard Sulík

Výnimka ani na diaľnice. Sulík odmietol zmenu dlhovej brzdy

24.02.2017 16:25

Minister financií Peter Kažimír u liberálov so snahou dohodnúť sa na investičnej výnimke z dlhovej brzdy nepochodil.

migranti

Člen CDU: Pusťme do Nemecka viac migrantiek, prevaha mužov škodí

24.02.2017 16:22

Uprednostniť medzi migrantmi prijímanými v Nemecku ženy navrhol poslanec vládnej Kresťanskodemokratickej únie (CDU) Kai Wegner.

Europol, Holandsko

V Európe za rok identifikovali viac ako 17-tisíc prevádzačov

24.02.2017 16:06

Európskemu centru proti pašovaniu migrantov (EMSC) sa za rok existencie podarilo identifikovať približne 17 400 prevádzačov ľudí.

karol3

Detstvo.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 61
Celková čítanosť: 139036x
Priemerná čítanosť článkov: 2279x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy