Založ si blog

(2) Školy.

Ľudovú školu v Dynamitke som skončil roku 1946, so samými jednotkami (= najlepšími známkami). Do tej som chodil z domu starých rodičov na Račišdorfskej č. 794. Po nej som bol zapísaný do gymnázia na Kalinčiakovej ulici, kam som musel chodiť z bytu v Novej dobe 3, v ktorom vtedy bývali moji rodičia.

Deti na dvore a na okolí som poznal, veď som odtiaľ pred pár rokmi chodil do prvej triedy ľudovej školy na Vajnorskej ulici. Tiež som tam občas u rodičov prespal jednu-dve noci, pokiaľ ma to zase nezačalo ťahať “domov” na Račišdorfskú. A mal som rád Kuchajdu.

Vtedy to bola trávnatá, mierne zvlnená planina (po nemecky Kuh Heide = kravská lúka) medzi Vajnorskou a Trnavskou ulicou, ťahajúca sa od štadióna ŠK až po elektráreň v diaľke, tam kde bol neskôr postavený Nový závod. Vraj sa až tam kdesi rozlieval Dunaj, čo mohla potvrdzovať aj pieskovitá a štrkovitá zem. Radi sme tam kopali jamy a z tých jám sme bojovávali, hrali sa na schovávačky, alebo v nich iba lenošili. Jamy tam kopali aj vojaci, ktorí tam prichádzali cvičiť z neďalekých kasární. Boli tam aj priehlbiny, ktoré sa po dažďoch zmenili na močariská plné žiab a inej vodnej hávede. Na okraji Kuchajdy pri Trnavskej ceste stál jeden osamelý dom, a o kus ďalej bola plochá dráha na ktorej nás vzrušovali vtedy slávne mená, Rosák, Lucák a Kilmayer; ba aj Vlasto Ružička sa tam občas preháňal na Manete (s motorom 90ccm!).  Na okraji pri Vajnorskej bola barina do ktorej blízki obyvatelia vozili smeti – krásna to slovenská obyčaj. Smetisko bolo aj pozdĺž Vajnorskej medzi Novou dobou 3 a tou barinou. Pre nás deti to bola hotová zlatá baňa, vedeli sme sa tam prehrabovať celé hodiny…

Ku koncu vojny tam mali vojaci stále sídlisko so svetlometmi a protilietadlovými kanónmi. Po jej skončení tam mali Rusi v tesnej blízkosti Novej doby 3 vojenský tábor, na veľkú radosť miestnej ženskej populácie. Po nich si tam založil zeleninovú záhradu strapatý opálený Bulhar, ktorý zásoboval čerstvou voňavou zeleninou celé okolie. Kanceláriu mal v prútenej búde, v ktorej aj spával; z toho istého prútia mal aj spletený asi meter vysoký plot. Bol to milý človek ktorému nebolo rozumieť, ale hoci sme tam všetcia chlapci boli darebáci nepamätám sa že by mu tam niekto šiel kradnúť, alebo robiť neplechu.

V preliačinách sme občas naďabili na bozkávajúce sa alebo zápasiace páriky. Bozkávanie sme nevedeli pochopiť: v tom veku boli dievčatá pre nás iba nešikovné, večne padajúce a plačúce žalobaby, ktorým bolo najlepšie sa vyhnúť. Po takých párikoch sme obyčajne začali hádzať hrudy pokým sa chlap za nami nerozbehol a nezahnal nás, obvykle so strašnými nadávkami a vyhrážkami.

V letných nedeliach sa tam objavovali aj sviatočne oblečené rodinky, posedávajúce na dekách. Medzi nimi sa prechádzal Bosniak s červeným fezom a s drevenou tácňou zavesenou na krku na remeni. V tácni mal na predaj všelijaké drobnosti: zrkadielka s pohľadnicou na zadnej strane, nožíky Sarajevo, sezamové semienka zapečené s medom, atď.

Kuchajda pre nás končila asi v miestach kde je dnes železnica. Ďalej ísť nám nikto nebránil, ale sme nešli, akosi sme cítili správne rozmery našho priestoru.

Od Novej doby na druhú stranu, smerom do mesta, sme sa zatúlali málokedy. Jednak okolo Starej prachárne bývali zúriví štricáci (ahoj, Pongrác, Šmidovič, Kovačič, Lošonský a iní – scešeščepopapuli?), a jednak tam boli samé domy a málo voľného priestoru. Hrať futbal na dvore päťposchodového domu, kde z každého druhého obloka na teba kričí nejaká tlstá ženská, nie je žiadna lahoda. Tým smerom som iba chodil s mamou nakupovať: Budúcnosť, kočkavmechu (trafika), sklenár Gramblička, Haslinger, Cichra, Petr, to boli mená niektorých z tých dávnych obchodov. A tým nevábnym smerom som začal chodiť do gymnázia, ktoré sa navyše nachádzalo v tej nebezpečnej Starej prachárni.

    Tretie štátne gymnázium.

Sídlilo v zánovnej impozantnej budove na Kalinčiakovej ulici. Dostal som sa do triedy ktorá sa volala príma – prvá. Vyššie triedy sa volali sekunda, tercia, kvarta, kvinta, sexta, septima a oktáva. Oktaváni už boli pre nás dospelí chlapi, urastení, s hlbokými hlasmi, poniektorí aj s fúzikmi. Na mená sa príliš nepamätám. Bratia-dvojčatá Khandlovci z Rače, Ivan Kúdela, Milan Jergel, Milan Lettrich, Valent Hudec, Karol Divín, Tóno Mišík, Franci Kruml, a to je tak všetko. Dievčatá v našej triede neboli. A na “profesorov” sa pamätám ešte menej: Bollardt (zaujímavý človek), Ján Hučko, škuľavá Hábová, páter Daniš (tiež zaujímavý, hádam sa o ňom ešte zmienim)… Profesori nám jedenásťročným vykali. Objavili sa nové predmety, ako napr. latinčina. Kreslenie pod Hučkom začalo byť jedným z najdôležitejších predmetov. A z tej doby mám odpor ku kresleniu a jeho sesternici rysovaniu, ako aj k iným predmetom kde sa vyžadujú určité vrodené vlohy: spev, krasopis, pravopis, a iné. Na Masaryčke som dva roky sedel vedľa Róberta Ivana Schurmanna. Jeho otec bol akademickým maliarom a Róbert zdedil jeho talent. Kedykoľvek mal v ruke ceruzku sa mi zatajil dych: každá čiara mu na papieri žila! A nielen tvarom: on vedel ako pritlačiť ceruzku aby tmavšia a hrubšia čiara zdôraznila trebárs menej osvetlenú stranu, alebo dodala tej čiare nejaký význam, alebo proste – neviem to vyjadriť, mal to vrodené. On mal z kreslenia najlepšie známky; ja a mnohí iní najhoršie. Ja som preborník v literatúre, v pravopise, a mám dobrý hudobný sluch. Vždy mi bolo ľúto kamarátov ktorým sa večne zapletal ypsilon tam kde malo byť ííí, alebo tým ktorí nevedeli zaspievať ani len do-re-mi bez nejakého toho “ypsilóna”. Chcem týmto všetkým povedať že načo trápiť a negatívne ohodnocovať na celý život ľudí kvôli niečomu čo sa NEDÁ naučiť!!!

Hádam školy by mali skúmať či by, napríklad, tí bez hudobného sluchu mali schopnosť rozlíšiť aspoň dva-tri tóny; povzbudzovať ich vo vytváraní hudby (alebo aspoň nejakého hluku) podľa svojich predstáv – bohvie čo zaujímavého by sa mohlo z toho vyvinúť, aké prazvláštne kombinácie zvukov a rytmov. V súčasnosti sa takým ľuďom dostáva iba okamžité zahriaknutie, ak sa odvážia otvoriť si zobák (strach z falošných tónov – malharmonofóbia? Raz sa pridajú k homosexuálom v boji za ich práva spievať ako im ten zobák narástol…).

Nepáčilo sa mi tam. Z ľudovej v Dynamitke som bol zvyklý na určitú voľnosť, v škole, aj okolo nej. Disciplína mi vadila, samé veľaposchodové domy naokolo ma stiesňovali. “Mestské” maniere spolužiakov mi pripadali komické a obmedzujúce. Začal som sa chovať nepríjemne. Nie vedome, nie naschvál, proste niečo mi hovorilo že mám rebelovať. Po pár mesiacoch ma z tej školy vylúčili (vyrazili, ako sa vtedy uznanlivo hovorilo). Na budúci týždeň som už bol v inej škole, v Prvom štátnom gymnáziu na Grösslingovej ulici, kam ma mama vplakala (tá mala vo zvyku plakať vždy keď prišla do školy, z akýchkoľvek dôvodov – že by som bol až natoľko zlý???). To bola staro vyzerajúca ošarpaná a zatuchlá budova v uhorskom štýle, s kamennými schodmi a dlážkami, podobná na blízky Modrý kostolík. Imponovali nám v triedach sklenené vitríny s vypchanými vtákmi a zvieratami. Tam som chodil električkou od starých rodičov v Dynamitke. Tá škola mi akosi viac sedela, a dokonca sa mi tam aj trochu zapáčilo. Na mená spolužiakov sa tiež iba málo pamätám: Imi Csiba, Sirko, Rosa, Petes, Gogoľa, Hetinác, Hidvéghy, Viktory, Vilikovský, Skalák, Foltýnová, Kramárová, Tonkovič… Jeden zo spolužiakov tam vtedy zomrel na zápal slepého čreva, a veľmi mi zaimponovalo keď na jeho pohrebe mal jeden z našich spolužiakov prejav. Nie ten prejav, ale že to predniesol ako nejaký dospelý – možno sa z neho stal neskôr advokát, alebo politik.

GYMNAZIUM GROSLINGOVA

Mňa tu vidieť vpravo dole; strašne som tam bol buchnutý do Anky Foltýnovej, tej v čiernych šatoch s bielym lemovaním…

Toto gymnázium mi netrvalo dlho. Vypukla jedna z mnohých školských reforiem, a ďalší rok ma našiel na slávnej Masaryčke na Tehelnom poli. Tam som sa znova stretol s mnohými spolužiakmi z Kalinčiakovej. Na učiteľov sa tiež pamätám iba málo: Lobotka (“sem prídeš a tu sa prevalíš”, a trstenicou nám narátal pár mastných na riť), Chrapanka (vášnivá fackovačka. Jej syn – volala ho Janušo -, slušný človek, bol v mojej triede, sa schovával pred ňou kde len mohol), Paľo Čády, korhel a fajn človek, skladateľ populárnych odrhovačiek a “socialistických” burcovacích deklamovánok, páter Čakánek (zmienka v kapitolke Socializmus), a milá premilá pani Mičušíková. Tam som bol dva roky keď ďalšia školská reforma ma poslala do gymnázia na Dunajskej ulici.

    Školské prázdniny.

Školský rok končieval koncom júna, nový začínal začiatkom septembra. Júl a august sme prežívali s mamou v Humpolci, kam aj otec za nami občas na pár týždňov prišiel. Od mojich asi pätnástich rokov som (letné, dvojmesačné) prázdniny trávil v tzv. brigádach. Jedna z prvých sa konala práve v Humpolci na miestnom Jednotnom zemědělskom družstve, ako sa tá inštitúcia nazývala.Tam som asi 6 týždňov pracoval na poliach odkiaľ sme zvážali mechy obilia do skladov, viazali konope do snopov, čistili  sklady, točili kľukou na “vějičke”, ktorá oddeľovala zrno od pliev, a robili podobné práce. Nasledujúce prázdniny (1953) som strávil na Trati družby (Slanec, Kuzmice, Kalša), kde som na železničnych štrekách krompáčoval a lopatoval celých sedem týždňov.

A viac som už do Humpolca nešiel. Našiel som si prácu v Bratislave, a to som potom robil každé prázdniny až do odchodu na vojenskú službu. Pracoval som vo vajnorskom JRD na stavbe kravína, v JRD Jurajov dvor na žatve (mal som tam na starosti dva kone aj s rebrinákom!); mimochodom, na tomto Jurajovom dvore som asi týždeň pomáhal stavať stohy slamy. Robil to tam vychýrený stohár ktorého sme nazývali Azapád báči. Maličký postarší Maďar s bohatou zásobou maďarských nadávok; vedel vraj uložiť slamu do stohu tak že ten stoh (vraj) nerozfúkal ani ten najsilnejší víchor; pracoval som na prestavbe röntgenového oddelenia v Štátnej nemocnici v Bratislave (tam som sa naučil čo to je kalfas, kelňa a iné, naučil sa “vakovať” aj “zapucovávať”, aj plesknúť krásny kravinec malty na stenu, aj zaobľovať rohy s pomocou fľaše od piva, atď.).  Všade som za prácu dostával zaplatené, ale peniaze sa minuli hneď ako mi do vrecka spadli: na cukríky, na kiná, neskôr aj na sladké alkoholy – raz sme sa s kamarátom Dušanom Štukovským strašne opili z fľaše hruškovice.

Niekedy, keď som potreboval peniaze, som vykladal vagóny, obyčajne na stanici pozdĺž Tehelného poľa, ale aj hore kopcom na “fióku”, ako to zriaďovacie koľajisko nazýval dedo. Dodnes sa pamätám že prehádzať uhlie z otvoreného vagóna do nákladného auta mi trvalo okolo štyroch hodín; čas štrku – ten sa prehadzoval ľahšie – mi už z pamäti vyšumel.

    Dunajská.

To mi bola tá najmilšia škola v živote. Nie ako budova, a vonkoncom nie ako ulica, ktorá pár rokov po vojne vyzerala dosť mizerne, tak ako aj celý stred mesta. Našli sme sa tam spolužiaci, a spolužiačky, ktorí ako by sme na seba čakali. Chodil som tam dva roky, najprv do triedy bé – nič proti nej – (v pamäti mi odtiaľ uviazli iba tri pre-krás-ne dievčatá: Elena Diačiková, Valika Triznová a Marienka Wintersteinerová), ale akosi som sa vždy cez prestávku aj po škole našiel medzi žiakmi z triedy cé. A napodiv, na budúci školský rok som bol do tej triedy cé aj pridelený!

Z tejto triedy sa pamätám hádam na všetkých, na chlapcov aj na dievčatá. Bohuš Šimkovic, Palo Klenovič, Karol Viničenko, Jožo Týleš, Ferenc Mašek, Bohumír “Frico” Bäuml, Gabo Čeněk, “Pinky” Jozef Gratzl, Tiborko Szebényi, Paľko Dillinger, Jano Fehér, Pišta Papp, Vlado Hokynek, atď., atď. A Viera Gránerka, Alica Lenická, Magda Pálková, Dulka Straková, Mariša Kuševa, Agáta Ozvaldová, Šproncka, Marta Števlíča, sladučká Olinka Hanáčková, Karolínka Schlosserka, “Buchtička” Mária Buchtová, Zuza Langerka, Toňa Lassová, “Sopa” Milena Sopóci… Spomínam tu najmä tých ktorí buď sedeli blízko mňa, alebo so mnou hrávali volejbal či futbal, alebo boli so mnou na Trati družby; dúfam že mi prepáčia tí ktorých mená tu nie sú. Nejakých extra kamarátov či kamarátky som tam nemal, všetcia mi boli rovnako milí. Jedna krásavica ma raz či dva razy zaviedla k nim domov ukázať jej mame v starom dome na Molotke (Obchodnej ulici). Tá mama mi bola krajne nesympatická, a cítil som že aj ja jej: dívala sa na mňa ako na nejakého švába. O tridsať rokov tá mama vydala svoju knihu pamätí (v švédštine). V jej slovenskom preklade na strane 121 píše ako si jej dcérenka priviedla domov jej prvú lásku (o tom že som bol “láska” som nevedel!). A dodáva, že “keď odchádzali bol to pekný pár, ale on sa mi zdal byť dosť hlúpy”. Podľa tých posledných slov som si istý že to hovorí o mne: prenikavá diagnóza, pani L., hlúpy som vtedy bol, ako baran! Spoločensky zaručene (nepriskočil som jej pobozkať ručičku..)! Aj na vysvedčeniach to bolo vidieť, samé štvorky, sem-tam päťka, a ako veľký úspech – aj nejaká trojka (jednotky boli najlepšie, ale ich bašty som hádam nikdy ani len neohrozil, nieto že by dobyl)…

Na učiteľov som bol vždy alergický, ale tí z tejto triedy sú mi zamak milí dodnes: Kornélia Kropiláková – tá sa mi páčila už kvôli jej ohromujúcemu menu, a bola to aj ohromujúca učiteľka -, Hanuljak, Erdelský, Petrák – dobrý a slušný človek, ale naprosté učiteľské nemehlo; Stračár, nesmierne vzdelaný a rozumný človek (tie dve vlastnosti nie vždy idú ruka v ruke), Čipková, “erdekbaba”, a dobrá ženská. A Šefranková, kalika o barlách, výborná ruštinárka (keď som s významným pohľadom na ňu recitoval “kagdá že čort vazmjot tibjá”, ona odpovedala že “pósle zvanká”). Od tej doby mi bola ruština milá a blízka. Ruské piesne boli vtedy dosť populárne, a s obľubou sme so Zuzou Langerkou bliakavali “Druzjá ljubljú já léééninskie góóri”, alebo “Dalikó, dalikó, gde kačújut tumány”. A kto by odolal čaru slov “Beléjet párus adinókij, v tumáne mórja galubóm….” (dívajúc sa na tento ruský text si myslím že ruština by získala veľa priaznivcov keby sa vzdala tej stredovekej azbuky…). No a tu sme v celej sláve:

    Na tejto fotke chýbajú Zuza Langerka a Alica Lenická, obe výborné dievčatá; obe boli zo školy vylúčené “z politických dôvodov”. O tom že prečo sa nikdy nehovorilo, báli sme sa…

S niektorými z nich som v internetovom styku aj dnes po temer šesťdesiatich rokoch. Gabo Čeněk: naprostý stopercentný jednotkár, z jednotkárskej rodiny (jeho otec písal učebnice matematiky), pomalé nemehlo, s ktorým som sa hádam ani raz nerozprával keď sme sedávali v jednej triede (triedne rozdiely v praxi – jednotkár a štvorkár). Objavil som ho v “cyberspace” pred pár rokmi, a cez dva roky sme boli v dennom styku na internete, objavili sme v sebe spriaznené duše – až pokým, chudák, pred rokom nezomrel. Smutno mi je za ním, až bolestne smutno! A Pinky Gratzl, všade-bol-a-všetko-vedel, nadmieru spoločenský a inteligentný človiečik – ten ešte, chválabohu, nezomrel; Fero Mašek s jeho krásnou (nielen fyzicky) Ľubicou, a nadaným synom Janom. S tými som aspoň mal šťastie sa roku 2006 na pár minút stretnúť, a každý ich email mi je voňavou celédninevädnúcou kyticou na stole.

Nič dobrého však netrvá večne, a po dvoch rajských rokoch (škola stala na rohu Rajskej ulice) nás zastihla ďalšia školská reforma. Po tejto som skončil v dvanástom ročníku jedenásťročnej strednej školy v Bratislave-Krasňanoch.

Takto sme vyzerali na konci roka:    Zadná strana fotky:    Pozbieraní sme boli podľa vzorca [zo+(všetkých-škôl)+trošku]. Väčšinu spolužiakov som poznal z predchádzajúcich škôl; že to bola škola v Krasňanoch objavilo sa tam aj niekoľko račanov a račaniek. Tam som dostal svoju tuším prvú jednotku na stredných školách – od profesora Iljina, ruštinára. Tak trošku trafený, ako všetcia ruštinári-Rusi pred ním, ktorý si nejakým omylom vyfantazíroval že ja som dobrý ruštinár, napriek tomu že som sedel ďaleko na Kamčatke, ako hovoril (t. zn. v poslednej lavici). Nebol som dobrý ako si to školy predstavovali (“naučte sa to odtiaľto-potiaľto”), iba sa mi nejako podarilo osvojiť si ruský prízvuk, a páčili sa mi ruské verše a veršovánky; a piesne; a literatúra; a maliarstvo; a určitá ruská potrhlosť a neporiadnosť – hádam za to som tú jednotku dostal. Triednou nám bola súdružka Hrdá, príjemná slečna už trochu stredných rokov. Na geometriu nás mal Drahovský, kultivovaný pánko. A bol tam aj Csvikota, Maďarisko ako poleno, s prekrásnou írečitou maďarskou slovenčinou (niektorým z nás čo sme trochu športovali s obdivom hovoril “vy športoví hovado”). A bol to aj prekrásny človek! Telocvikár, zanietený do “rugbíčka” a do ľahkej atletiky. Dobrý a nezabudnuteľný človek, daj bože takých viac…

A zrazu bolo po maturite, aj po stužkovej, aj po školách, vypukla sloboda – čo teraz?

(63) Pobyt v nemocnici.

19.07.2017

Text listu ktorý som poslal pár kamarátom koncom januaara 2017: “Milí …………….., už som druhý deň doma zo špitálu (Austin, v štvrti Heidelberg, Melbourne). Dostal som päťnásobnú viac »

(61) Mary Ann.

14.10.2016

V rokoch môjho dospievania sa vtedajšia vláda zabávala školskými reformami, v dôsledku ktorých som navštevoval niekoľko škôl. Akademicky aj spoločensky z nich najnižšia bola jedna do ktorej viac »

(60) Rok 1968.

21.08.2016

O roku 1968 som nenašiel v dnešných novinach nič a tak prikladám svoju spomienku na dva príchody Rusov do Bratislavy. Roku 1945. ... Na druhý deň po odchode posledných Nemcov sme s dedom boli viac »

Fico, Tusk,  Juncker

Slovensko si vynútilo západnú kolu a sušienky

20.09.2017 07:00

Kritika Slovenska a ďalších krajín strednej Európy na dvojakú kvalitu potravín začína prinášať prvé zmeny.

Mexiko, zemetrasenie,

VIDEO: Zemetrasenie v Mexiku strhávalo domy. Vyžiadalo si najmenej 150 obetí

19.09.2017 22:38, aktualizované: 20.09.2017 06:25

Zemetrasenie udrelo presne v deň, keď si krajina pripomínala ničivé zemetrasenie s magnitúdou 8,1, ktoré v roku 1985 pripravilo o život minimálne päťtisíc ľudí.

Nemecko, diaľnica, mýto, auto, autá, diaľnice

Vo Frankfurte našli bombu z vojny, zatvoria letisko aj diaľnicu

19.09.2017 21:54

Nevybuchnutú bombu našli robotníci pri výkopových prácach spojených s výstavbou novej podzemnej dráhy vedúcej na letisko.

hrivna, Ukrajina, Kyjev

Ukrajina oznámila návrat na medzinárodné finančné trhy

19.09.2017 21:41

Ukrajina plánuje budúci pondelok vydať dlhopisy s 15-ročnou splatnosťou s ročným úrokom 7,375 percenta.

karol3

Detstvo.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 157455x
Priemerná čítanosť článkov: 2540x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy